Sociálna pracovníčka Duždová: Poháňala ma vpred aj povýšenosť Nerómov

„Mama bola v domácnosti, otec traktoristom, bolo nás osem detí. Otec nás viedol k tomu, že nezáleží na tom, že sme Rómovia. Ale že byť dobrým človekom je to najdôležitejšie v živote,“ hovorí sociálna pracovníčka Monika Duždová (55).

Otec nám vždy zdôrazňoval vzdelanie či remeslo. „Aby sme sa dokázali uživiť aj presadiť v tejto krajine. Róm nie je horší ani lepší, hovoril. Ale na to, aby ste sa vedeli v tejto krajine presadiť, musíte sa snažiť oveľa viac. Toho som sa držala celý život,“ povie Duždová. Poháňala ju vpred aj povýšenosť Nerómov. Prvá z rodiny skončila vysokú školu.

Zažila toho v živote veľa. Nevyrastala v rómskej osade, ale v murovanom dome v Šarišských Michaľanoch neďaleko Prešova. „Aj keď som sa v škole dobre učila, po skončení prvého ročníka gymnázia som otehotnela," hovorí, "a prerušila som štúdium."

Mama plakala, otec bol nešťastný, spomína. Ale pre ňu existovalo len byť dobrou mamou. Vydala sa a s manželom, ktorý dokončil učňovku a pracoval vo VSŽ v Košiciach, majú tri deti. Finančne boli nezávislí, ona sa starala o deti.

„Deti odrástli, čo teraz, povedala som si. Budem pri sporáku celý život, čakať na manžela, kedy príde z roboty? Keď som si to predstavila, zľakla som sa,“ pokračuje Duždová. V roku 1998 sa opäť prihlásila na gymnázium, v roku 2001 získala maturitu.

Vďaka tomu prvýkrát získala prácu, v rámci projektu sa zamestnala na Úrade práce v Sabinove. Tam poznala skutočný život Rómov, prvý raz sa dostala do osady.

Na úrade práce oslovovali zamestnávateľov a odporúčali im mladých Rómov, ktorí sa chceli zaučiť. Mladým Rómom zároveň hovorila o nevyhnutnosti vzdelania. „Tým, že sama som Rómka, že som jednou z nich, bola som prirodzene akceptovaná,“ povie.

Duždová zistila, že môže byť užitočná nielen pre svoju rodinu, ale aj pomôcť iným. Povedala si, že toto bude jej cesta. Projekt sa však skončil a ona následne vystriedala niekoľko zamestnaní. Až napokon celá rodina – ona s manželom aj jej tri deti – odišli do Anglicka.

Vrátila sa v roku 2008, manžel mal zdravotné problémy. O rok neskôr už študovala na vysokej škole a v roku 2014 v Prešove promovala ako magistra sociálnych služieb a poradenstva. Otec bol vtedy na ňu veľmi pyšný. Objal ju a silno stisol za ruku, spomína.

Manžel sa však jej promócie nedožil. A keď opäť skončil projekt, v rámci ktorého počas štúdia pracovala na základnej škole ako pedagogická asistentka, rozhodla sa vrátiť za deťmi do Anglicka.

„Už mali v Anglicku rodiny. Nepracovala som tam už však ako robotníčka, ale na akadémii, ako pedagogická asistentka. V škole v meste Margate v Kente som pomáhala študentom zo Slovenska a z Česka, najmä rómskym,“ hovorí.

Monika Duždová vo svojej kancelárii v Národnom inštitúte vzdelávania a mládeže v Prešove. (zdroj: Marko Erd)

Získala veľké vedomosti z inkluzívneho vzdelávania, spoznala rozdiel vo vyučovaní na Slovensku a vo Veľkej Británii. Na škole, kde pôsobila, boli deti z viac ako 30 krajín.

„Bolo to multikultúrne vyučovanie. Niektoré národnosti odsunuté nabok? To prosto nešlo. Vyučovanie bolo prispôsobené aj pre podporu menšín a komunít, a teda pre každého študenta bez rozdielu,“ dodáva.

Zo školy prešla do charitatívneho projektu Red Zebra, kde rozbiehali projekt Roma in the Lead (Rómovia vo vedení). Cez túto charitu sa dostala aj na Slovensko, do projektu výstavby sociálnych bytov pre Rómov.

Na Slovensku už zostala. Dnes pracuje v Národnom inštitúte vzdelávania mládeže. Čaká ju veľa metodickej práce v oblasti inkluzívneho vzdelávania. Jej srdcovou záležitosťou je podpora detí a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia a podpora rómskeho jazyka.

„Čakajú nás infosemináre, stretnutie s každou škôlkou, základnou i strednou školou, nové podporné opatrenia pre deti bez rozdielu, vrátane podpory rómskych žiakov aj rómskeho jazyka,“ opisuje plány do budúcnosti.

Nevzdali to s našou krajinou

Tetovač, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc či z Oravy.

Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domov, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou.

Až do 27. septembra prinesieme 17 príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia, alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.

Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?

Vrátila som sa kvôli rodičom, boli chorí. A videla som, že tu mám uplatnenie. Kým bude mať moja práca zmysel, že nebudem robiť len veci pre papier, ostanem.

Nevzdala som to so Slovenskom, lebo ja sama to nevzdávam, nikdy som sa za celý svoj život nevzdala.

Boli ste dobrou žiačkou. Aký predmet v škole ste mali najradšej?

Slovenský jazyk. Písanie príbehov, slohových prác. Pomáhala som s tým aj nerómskym spolužiakom.

Objavila to vo mne jedna z učiteliek, ktorá zastupovala nášho triedneho. Mali sme napísať sloh na tému: Čím by som chcela byť. Otec mi hovoril, ty nebudeš čistiť záchody ako ostatné Rómky, ty budeš sedieť v kancelárii, a budeš si lakovať nechty. Tak sa to vtedy hovorilo. Ale ja som si nechcela lakovať nechty, ani dnes ich nemám nalakované. Chcela som byť lekárka.

Sloh som napísala najlepšie z triedy. Učiteľka vybrala moju slohovú prácu a zavesili ju vo vestibule školy na nástenku, kde si ju mohol každý prečítať.

Ale na vysvedčení som mala stále dvojku. Tie rozdiely tam boli a stále sú. Ako by to bolo, že je Rómka a má jednotku. Ale netrápilo ma to, vedela som, že viem recitovať, čítať, písať diktáty, že moja slovenčina je dobrá. Známky pre mňa neboli dôležité.

Spomínali ste otca, mama vás podporovala tiež?

Úplne. Maľovala obrazy, aj vymaľovala ornamentami celý dom, učila nás dvojhlasne spievať a nacvičili sme divadlo, ktoré sme hrali pred rodinou. Nemala školu, ale bola to veľmi talentovaná a múdra žena.

Monika Duždová v Prešove. (zdroj: Marko Erd)

Kedy vás oslovila sociálna práca?

Najviac, keď som bola pedagogickou asistentkou na základnej škole, počas mojich vysokoškolských štúdií. Mala som aj žiakov z osád, motivovala som ich, mali sme zmiešaný krúžok, učila som ich rómske, slovenské aj anglické piesne. Dávala som im nádej.

Deti z posledného ročníka som zobrala aj do Bratislavy. Boli sme v parlamente, vystúpili sme aj na americkej ambasáde. Pre deti to bol nový pocit, že sú rešpektované, nikto ich neodsúva a tlieskajú im.

Niektorí moji žiaci vyštudovali, sú aj učitelia, toto dáva mojej práci zmysel.

Stretla som nedávno jedno dievča. Pracuje v detskej nemocnici v Prešove ako zdravotná asistentka a od septembra ide na pedagogickú fakultu. Mala nádhernú slovenčinu. Ide inou cestou a tú cestu ukazuje aj ďalším vo svojej rómskej osade.

Aj keby som pomohla len jednému z osady a on ukazuje cestu ďalším, má to zmysel.

Bolo pre vás ľahké urobiť si v dospelom veku vysokú školu popri práci?

Neurobila som to pre to, aby som sa vystatovala, ale preto, že som vedela, že sa bez toho nepohnem. Že ak chcem mať kompetencie vo svojej práci, musím mať aj diplom.

Som vďačná za moju rebelantskú povahu. Mala som aj podporu v rodine. I tak to nebolo ľahké.

Tlak z komunity je veľmi veľký, aj keď vám to nepovedia do očí, ale povedia to vášmu manželovi. Formou: prečo si jej to dovolil, veď tu má muža, nech je doma, nie tam niekde chodiť do školy. Nebolo to také, ako keď teraz o tom krásne hovoríme.

Vás však manžel podporil, nie?

Prvý rok tomu manžel nerozumel. Keď sa dozvedel, že ma prijali do školy, nechápal, prečo som sa tak rozhodla. Veď on chodí do práce, zarába, dokáže sa postarať o rodinu. Ale ja som nemala priestor pre svoju realizáciu. V hlave som mala veľa nápadov a nevedela som, kde to mám povedať. Mame a sestre doma?

Ako to pokračovalo?

Keď sa stretával s ľuďmi z obce, hovorili, počúval som tvoju ženu v rádiu, tá má ale nápady. Pracovala som vtedy aj v Slovenskom rozhlase. Tak si manžel začal uvedomovať, prečo to robím, a začal byť na mňa hrdý. Potom hovoril, to je moja žena a bude mať reláciu, tak si to zapnite.

Majú to rómske ženy ťažšie ako rómski muži?

Určite áno, postavenie rómskej ženy je v rodine aj spoločnosti iné ako nerómskej ženy. Keď sa chce rómska žena presadiť v rodine, v rómskej komunite, v rómskej osade, má to viac než dvojnásobne ťažšie ako nerómska žena.

Mení sa to?

Trošku. Keď vidím svoje bývalé žiačky, že študujú, vždy ma to dojme a som hrdá, pyšná a držím im palce.

Pôjdete voliť a ako sa budete rozhodovať?

Pôjdem, ale nie je ľahké si vybrať. Sľubom neverím, chcem vidieť prácu človeka. Už sa toľko nasľubovalo a nič konkrétne sa neurobilo.

Aj pri rómskych kandidátoch nie je istota, že keď budú v parlamente, pomôžu. Štyria tam už boli a som sklamaná. Pre Rómov urobili málo.

Keby som ja dostala takú dôveru od voličov ako oni, určite by som nebola ticho. Je dôležité, aby v parlamente boli aj rómski poslanci, budem vyberať uvážlivo.

Podľa toho, ako dopadnú voľby, zvážite, či zostanete na Slovensku?

Voľby to neovplyvnia. Iba ak by sa stalo niečo v rodine. Že by ma nevyhnutne potrebovali deti alebo vnúčatá v Anglicku.

Máte strach z výsledku volieb?

Nemám. Čo si zvolíme, to budeme mať. Treba sa nedať kúpiť, za žiaden guláš, päť eur ani vrece zemiakov. Každý hlas má hodnotu len jednej ľudskej dôstojnosti.

Prečo sú ľudia na Slovensku znechutení z politiky?

Pozrite sa okolo seba. Stačí sa postaviť k supermarketu a pozrieť sa, ako tam rómske deti žobrú, hladné a špinavé, namiesto toho, aby boli v škole. Prečo toto nekole nikomu oči? Aj rómski kandidáti by sa mali k tomu vyjadriť. Inklúzia napísaná na papieri nestačí.

Monika Duždová pre budovou NIVAM v Prešove. (zdroj: Marko Erd)

Máte radu, ako zostať napriek všetkému pozitívna?

Aj keď niekto hovoril, že už nevidí zmysel, povedala som si, že to musí mať riešenie. Nikdy som sa nevzdávala. Niekedy som išla aj hlavou proti múru.

Ale ak by som žila v chatrči, kde mi prší na hlavu, bez pitnej vody a elektriny a mám osem detí a ráno majú ísť do školy, neviem, čo by som robila. Chcela by som vedieť na toto aj odpovede rómskych kandidátov.

Čo vás na Slovensku najviac hnevá?

Ľudská hlúposť. Ako tu ľudia vedia niekoho odsúdiť. Často len na základe počutého. Nedá sa súdiť celá komunita na základe jedného zlého skutku. Zovšeobecňovanie mi prekáža.

Akú jednu vec by ste tu zmenili?

Aby sa začala inakosť brať ako niečo, čo ma môže obohatiť, z čoho sa môžem niečo naučiť. Aby sme sa vnímali ako ľudia.